Syndrón “obete” – Kto je vlastne obeť?

Súčasťou lásky k sebe je vystúpenie z role “obete”. Mnohí z nás si myslia, že nemajú mentalitu obete, ale v skutočnosti ju majú. Povaha obete sa môže prejavovať v najrôznejších extrémoch. Napríklad, ak máme nejaký fyzický hendikep alebo sa ľutujeme kvôli nejakej udalosti, ktorú nemôžeme zmeniť a kvôli ktorej sa teraz cítime neschopní. Alebo napríklad aj ak máme zamestnanie a sme presvedčení, že si ho musíme za každú cenu udržať.

V roli obete sme vlastne vždy, keď sa cítime voči niečomu bezmocní, či už je to nejaké sebaobmedzujúce presvedčenie, osoba, vláda alebo okolnosť.

Je jednoduché nadobudnúť predstavu, že nemáme kontrolu nad svojim životom – vždy keď si to pripustíme uviazneme v roli obete.
Byť obeťou však má tiež svoje výhody. Po prvé nám to dovoľuje nepreberať zodpovednosť za to čo sa nám deje. Môže nám to pripadať ako bremeno, naviac zaťažené nákladom obviňovania a výčitiek. Je zaujímavé, že Vesmír nepozná obviňovanie. Hľadanie vinníka je niečo, čo pramení výhradne z ľudskej psychiky.

Ďalšou výhodou role obete je, že nemusíte preberať zodpovednosť ani za svoju budúcnosť. Uvedomiť si, že nikto nás z našej situácie nezachráni, je veľmi tvrdá skúsenosť. A asi najbolestnejšie je uvedomenie, že nás nikto nezachráni pred nami samými.

Keď sa cítime bezmocní, tak poznanie, že nás nikto “nezachráni” je neznesiteľné. Tí, ktorí sa cítia úplne bezmocní stoja pred rozhodnutím, môžu sa buď “vzdať osudu” alebo môžu vziať život do vlastných rúk a pracovať s tým čo majú.

Prevziať zodpovednosť za vlastnú budúcnosť znamená vzdať sa všetkých myšlienok, slov a činov, ktoré nám nijako nepomáhajú.

Znamená to nutnosť zmeniť sa, priznať si, že zmena nám naháňa hrôzu. Máme strach vziať všetku zodpovednosť a ťažobu svojho života do vlastných rúk. Ale v našom živote môže zavládnuť radosť, sloboda a mier, ale len ak prevezmeme zodpovednosť za to čo bolo, ale aj za to čo práve žijeme a aj čo budeme žiť.

Jednou z najväčších výhod roli obete je, že nám získava pozornosť a ocenenie okolia. Starostlivosť a pozornosť zo strany druhých sa stáva pre nás spôsobom ako získať pozornosť a lásku. Máme hrozný strach, že ak sa staneme nezávislí a samostatní, či ak naše problémy zmiznú, tak ostaneme úplne sami.

Ľudí v našom okolí po určitom čase unaví preukazovať nám neustále pozornosť alebo ocenenie za našu bolesť. Jedinou cestou je nájsť niekoho iného, kto by nás ľutoval alebo ocenil a lebo udržať si svoj hendikep / chorobu, či už vedome alebo nevedome.

úryvok z knihy Teal Swan: Stíny před úsvitem

Je niekoľko ciest ako opustiť rolu obete a ukončiť nekonečný kolobeh závislosti, skrytej, či očividnej  manipulácie, sklamania a úzkosti a začať žiť svoj vlastný príbeh a začať tvoriť svoj vlastný život.

Pocity strachu zo života, paralyzujúce emócie pri spomienke na neprekonateľnú situáciu sa nám rovnako ako v podvedomí prejavujú aj fyzicky. Prácou práce s fyzickými pocitmi postupne zistíme, že sme schopní zvládať predtým neprekonateľné a prináša nám poznanie, že máme dosť aby sme si “poradili so životom”.

Každá terapia je iná, no počas každej sa naučíme niečo nové – o sebe, o tom druhom, o svojej sile a “skutočnom” dôvode prečo stále reagujeme rovnako. Korene pocitu našej bezmocnosti je možné nájsť v prenatálnom období – v podvedomých programoch a spomienkach na situácie, ktoré nám už vtedy pripadali bezvýchodiskové. Spôsob akým sme sa s nimi vysporiadali sa nám potom nesie celým životom.