AKO SOM SA STALA BOJOVNÍČKOU…

Zvykla som utekať pred strachom
a tak bol strach mojim pánom.
Až kým som sa nenaučila držať strach ako novorodenca.
Počúvať ho, ale nepodľahnúť.
Vážiť si ho, ale nekráčať okolo neho ako na ihlách.
Strach ma už nedokázal zastaviť.
Kráčala som s odvahou do búrky.
Stále mám strach,
ale on už nemá mňa.

Zvykla som sa hanbiť za to, kým som.
Pozvala som hanbu do svojho srdca.
Spálila som ju.
Povedala mi: „Iba sa snažím
chrániť tvoju zraniteľnosť “.
Srdečne som poďakovala hanbe,
a vstúpila som do života aj tak,
Smelo, s hanbou ako milencom.

Zvykla som mať obrovský smútok
pochovaný hlboko vo vnútri.
Pozvala som ho, aby vyšiel von a išiel sa so mnou hrať.
Plakala som oceány.
Slzy mi vyschli.
A našla som radosť práve tam.
Priamo v jadre môjho smútku.
Bolo to zlomenie srdca, ktoré ma naučilo milovať.

Zvykla som trpieť úzkosťou.
Mysľou, ktorá sa nevedela zastaviť.
Myšlienkami, ktoré nevedeli byť ticho.
Prestala som sa ich snažiť umlčať.
A tak som vypadla z mysle,
do Zeme.
Do blata.
Kde som bola silne podoprená,
ako strom, neotrasiteľná, v bezpečí.

Zvykol mi horieť v hlbinách hnev.
Vyniesla som hnev na svetlo.
Cítila som jeho šokujúcu silu.
Nechala som si búšiť srdce a zovrieť krv.
Počúvala som ho. Konečne.
A zakričal: „Teraz sa už skutočne rešpektuj!“.
„Hovor svoju pravdu s vášňou!“.
„Povedz nie, keď chceš povedať nie!“.
„Kráčaj z odvahou!“.
„Nech za teba nikto nehovorí!“
Z hnevu sa stal čestný priateľ.
Pravdivý sprievodca.
Krásne divoké dieťa.

Raz ma osamelosť hlboko porezala.
Snažila som sa rozptýliť a znecitlivieť.
Utekala som k ľuďom, miestam a veciam.
Dokonca som sa tvárila, že som šťastná.
Ale čoskoro som už nevládala bežať.
A spadla som do stredu samoty.
A zomrela som a znovu som sa narodila
do nádherného ústrania a pokoja.
To ma spojilo zo všetkým.
Takže som nebola osamelá, ale sama so životom.
Moje srdce spojené so všetkými ostatnými srdcami.

Zvykla som utekať pred ťažkými pocitmi.
Teraz sú to moji poradcovia, dôverníci, priatelia,
a všetci majú vo mne domov.
A všetci tu patria a dávam im dôstojnosť.
Som citlivá, jemná, zraniteľná
a moje ruky objímajú všetky moje vnútorné deti.
A v mojej citlivosti, sile,
v mojej zraniteľnosti sú neotrasiteľne Prítomné.
V hĺbke mojich rán
v tom, čo som nazývala Tmou,
našla som horiace Svetlo
ktoré ma teraz vedie v boji.

Stala som sa bojovníčkou
keď som sa konečne otočila k samej sebe.
A začala som počúvať.

Autor ~ Jeff Foster