Keď do života vstúpi diagnóza, ktorá zmení rytmus všetkého
Sú témy, ktoré si nevyberieme. Prídu do nášho života a my sa učíme s nimi žiť.
Posledné týždne sa učím žiť s realitou, že mojej mame diagnostikovali onkologické ochorenie. Prognóza je približne rok. Aj keď sa to píše relatívne jednoducho, prežíva sa to inak – pomaly, s rôznymi vlnami emócií.
Sme z rovnakého sveta, no predsa iné
Obe pracujeme ako terapeutky. Každá iným spôsobom, každá s vlastným prístupom.
Ako v každej rodine, hovoríme o svojich problémoch, ale teraz je to iné – už to nie je len rozhovor – ja som zrazu terapeut a moja mama klient.
Pre ňu to nie je komfortná pozícia.
Nikdy nebola typ človeka, ktorý chodí po rady alebo sa necháva viesť. Skôr naopak – bola tou, ktorá si veci riešila sama, po svojom. A zrazu je v situácii, kde potrebuje oporu, sprevádzanie, priestor na spracovanie.
Choroba a potreba kontroly aj v rozhovoroch
A tu sa objavuje naša spoločná dilema.
Mama má prirodzenú potrebu kontroly rozhovoru, aby som brala ohľad na jej pohľad.
Na to, ako chce veci vidieť, pomenovať či možno aj nepomenovať. Objavila sa veta, ktorá vo mne dlho rezonuje:
„Keď som teraz chorá, ľudia by mali robiť, čo ja chcem.“
Rozumiem jej.
Choroba berie kontrolu nad telom, nad plánmi aj nad budúcnosťou. A tak je úplne prirodzené, že človek hľadá aspoň niekde priestor, kde kontrolu získa späť. V rozhovoroch, v témach, v tom, ako sa o veciach hovorí.
Dilema – dcéra, ktorá miluje a terapeut, ktorý sprevádza
A zároveň vo mne stojí druhá rovina.
Rovina terapeuta.
Koľko priestoru dať čistému vyrozprávaniu?
Kedy je dôležité „len“ počúvať?
A kedy vstúpiť a viesť – tak, ako by som viedla ktoréhokoľvek klienta?
Byť dcérou a terapeutom v jednej osobe je zvláštny pocit a nie je to jednoduché.
Na jednej strane láska, ochrana a potreba uľahčiť.
Na druhej strane pravdivosť, autenticita a viera, že práve úprimný proces môže priniesť úľavu a zmierenie.
Ako zostať prítomná bez istoty správnej odpovede
Viem, že nie vždy existuje správna odpoveď.
Že niekedy je najviac liečivé zostať s človekom.
Neutekať pred ťažkými témami, ale ani ich netlačiť silou.
Byť citlivá k jej kapacite a zároveň nezrádzať vlastnú profesionalitu ani pravdu.
Napokon je to aj o niečom inom než o správnom pomere „počúvať vs. viesť“.
Je to o vzťahu.
O dôvere, že sa v tom nejak spolu naučíme pohybovať.
O ochote zostať v kontakte aj v nepohodlí.
Pokora a zvláštna blízkosť, ktorú prináša výmena rolí
Tento proces ma učí pokore.
Voči životu, voči chorobe, voči hraniciam kontroly.
A zároveň ma učí, aké krehké a silné zároveň môžu byť rodinné vzťahy, keď sa role začnú meniť.
Ak ste sa niekedy ocitli v situácii, kde sa staráte o blízkeho a zároveň držíte profesionálnu rolu – možno viete, o čom hovorím.
Nie je to jednoduché. Ale môže to byť hlboko ľudské.
Ak cítite, že aj vo vašom živote sa niečo mení
Ak sa vás tento text niečím dotkol, možno sa práve aj vo vašom živote otvárajú témy, ktoré potrebujú byť počuté.
Niekedy nás život privedie do období, keď potrebujeme bezpečný priestor.
Priestor, kde môžeme hovoriť bez tlaku, bez hodnotenia a bez toho, aby sme museli byť silní.
Kde sa môžeme stretnúť sami so sebou – takí, akí práve sme.
Pracujem aj online formou, takže sa môžeme stretnúť z bezpečia vášho domova, nech ste kdekoľvek. Mnohí klienti vnímajú online priestor ako prekvapivo hlboký a uvoľňujúci – práve v známom prostredí sa často otvárajú jednoduchšie a prirodzenejšie. (ANIMA CENTRUM)
Ak cítite, že by vám takýto priestor mohol pomôcť, môžete si o terapiách prečítať viac alebo sa objednať na stretnutie tu:
👉Kontakt
Možno nemusíte niesť všetko sami.