Sedím a čítam po Novom roku o predsavzatiach. Sú rôzne. Týkajú sa zdravia, nových poznatkov, hľadania partnerov aj zmyslu života.
Chcem si vybaviť tie svoje, no na papier som si nikdy žiadne nepísala. Vždy to boli len myšlienkové pochody v mojej hlave. Ale aj tak zisťujem, že sa rokmi menia, je ich menej, sú jednoduchšie a sebeckejšie. To, čo bolo kedysi dôležité, bolo niekde „vonku“. Týkali sa blízkych aj vzdialených ľudí a tém.
- Starať sa viac o druhých
- Spoznať nové krajiny
- Pochopiť čierny humor a „vtipné poznámky“
- Odpustiť mužovi
- Mať viac trpezlivosti s deťmi
Výsledky boli rôzne uspokojivé:
V 1. bode boli mnohí spokojní, ale aj mnohí, ktorí mali pocit, že sa na nich nedostalo alebo že bolo postarané málo.
V 2. bode boli prekážkou peniaze, časom krátené stále vyšším počtom detí (spolu 3 :o) a hypotékou.
3. bod by sa dal, ale záležalo od mojej momentálnej nálady a fázy mesiaca (asi).
4. bod bol ako dostať sa na Mont Everest – nemala som dobrú kondičku a asi ani správnu motiváciu.
V 5. bode sa deti vždy postarali, aby som bola v strehu a ich premeny počas dospievania prispievali k nekonečnému hľadaniu „vhodnej metódy“ na zvládnutie hnevu.
Všetko to zaberalo dosť času a niektoré aj dosť peňazí. Presne z tohto dôvodu som ich začala skracovať a ťahať ich bližšie k sebe. Až teraz, keď som v „najlepších rokoch“ som totiž pochopila, čo znamená, že ak chceš pomôcť svojim blízkym – pomôž najprv sebe (to, čo letušky vždy prízvukujú pri úvodných inštrukciách letu – Najpr nasadíme masku sebe a až potom dieťaťu! nad čím som sa najprv pohoršila, ale až keď som sa zamyslela, tak mi došlo, že keď ja „zodpovedná osoba“ odpadnem, tak asi sotva pomôžem niekomu slabšiemu…)
I prišiel čas a ja som sa zamyslela, čo naozaj znamená: pomôcť SEBE – a začala som svoj pomyselný zoznam škrtať:
- Starať sa viac o SEBA
- Spoznať SEBA
- Pochopiť SVOJE POCITY
- Odpustiť SEBE
- Mať viac trpezlivosti so SEBOU
Zrazu sa začali procesy vo všetkých bodoch hýbať.
1. bod mi priniesol poznanie, že ak venujem čas sebe, svojim koníčkom a potrebám – moji blízki a hlavne deti ma zrazu budú vidieť nie ako „len mamu“ a môj partner ako bytosť s vlastným názorom, rozhľadom a potrebami, ktoré sú potrebné, ak chceme spolu žiť v harmónii a rešpektovať sa.
Bod 2. prichádzal s tým prvým – našla som si na „poznanie seba“ čas – zisťovala som, čo naozaj chcem a čo už nepotrebujem a nemusím.
3. bod – svoje pocity som začala chápať, keď som prišla na odpovede na niektoré staré (ozaj staré) spomienky a informácie. Moje podvedomé reakcie som bola zrazu schopná pozorovať a začať ich riadiť a meniť.
4. bod sa u nás až tak nenosí a väčšinou odpúšťame iným – ja som však začala postupne odpúšťať sebe svoje vlastné zlyhania a prehmaty a prestala som sa obviňovať za to kde som – zrazu som bola vďačná za to, až kam som došla – lebo to bola moja cesta a moje poznanie.
Možno sme nespokojní s partnerom alebo prácou alebo so vzťahmi v rodine a robíme zodpovedným kde koho a kde čo. Až keď sa zameriame na svoje pocity a odhalíme podvedomé procesy a programy začneme spoznávať SEBA .
Začala som lepšie chápať súvislosti. Ubúdal stres z neznáma a nikdy nekončiacich otázok a zmien. A tak to funguje u všetkých.
Budem v tom pokračovať!
– to je zatiaľ moje posledné PREDSAVZATIE 😉 !